Viete čo robiť, keď vaše dieťa uhryzne pes?

Aké vyšetrenia by malo dieťa absolvovať? Aké sú povinnosti majiteľa psa? My s manželom sme mali len všeobecnú predstavu. Žiaľ, poučili sme sa až na vlastnej skúsenosti, keď nám našu 15-mesačnú Martinku pohrýzol nemecký špic. Tu je náš príbeh, na konci ktorého sa odvolám na príslušný zákon a zosumarizujem presný postup.

Náš príbeh

V to septembrové popoludnie sme sa celá rodina vybrali púšťať šarkana. Teda, púšťal tato a Martinka pobehovala v okruhu 15-20 metrov. Naraz sa spomedzi zvlneného terénu vynorila pani so špicom - bez náhubku a vodítka. Ledva Martinka psa zbadala, rozbehla sa k nemu s otvorenou náručou. Už som ani ja, ani pani nestihli dobehnúť, keď sme počuli „Haf!“ a následný Martinkin plač...

Rýchlo som ju zobrala na ruky a ani som nestihla ústa otvoriť, keď pani spustila na mňa príval slov: „Čo ste vy za matka, že si neviete decko ustrážiť?! Nevidíte, že je tu výbežisko pre psov?!“ Nuž, nevidela som; nikde nebola umiestnená patričná tabuľa s nápisom.
„Pani,“ ozvala som sa, „vy predsa máte dávať pozor na psa a keď ho máte pusteného, mal by mať náhubok...“
„Vám,... vám by mali dať náhubok! Čo ho mám mať, chudáka, stále priviazaného?!“
„Nikto vám nepovedal, že ho nemôžete pustiť, ale...“
„Vy ste nedávali pozor na decko....,“ nenechala ma pani dohovoriť, „... tak sa tu nesnažte zvaliť vinu na mňa. Veď mu hrozila päsťou!“
„Vysvetlite mi, ako môže 15-mesačné dieťa hroziť päsťou?“ nešlo mi do hlavy.
„Deti sú už také, on mal takú skúsenosť, že mu deti ublížili. A to vaše ho tiež išlo buchnúť!“

Vzdychla som si, že nemá zmysel pokračovať v debate a chcela som odkráčať preč. Vtom som si všimla, že Martinke tečie krv z ruky. Zakričala som na prichádzajúceho manžela, nech pani dobehne a spýta sa, či je pes očkovaný proti besnote. Keď dostal kladnú odpoveď, majiteľku poprosil, aby mu nadiktovala osobné údaje. „Prečo? Čo ste vy policajt?“
Manžel sa nedal: “Tak si opíšeme aspoň číslo psa.“
„Kľudne, je tam aj mobil na veterinára. On by ju neuhryzol, keby nešla proti nemu päsťou,“ začala opäť svoju pesničku.
Manžel jej na to lakonicky povedal: „Milá pani, keby mu hrozila päsťou, ako mi vysvetlíte, že je uhryznutá do dlane?“ Majiteľka zmĺkla a radšej rýchlo odišla preč (ako si neskôr prečítate, tu sme urobili našu najväčšiu chybu).

Rýchlo sme sa odviezli na traumatológiu.

Martinke rúčku preventívne dezinfikovali.
„Rana sa nešije, udržiavať ju suchú, nekúpať,“ počúvala som monotónnym hlasom dávané rady od chirurga. (Uf, ako dobre.)
„S týmto zápisom a s AKTUÁLNYM vyšetrením psa zájdete na detské infekčné oddelenie do fakultnej nemocnice.“ V ušiach mi zarezonovalo: „... aktuálne vyšetrenie psa...“
„Aké aktuálne?“ spýtala som sa prihlúplo.
„Nuž, z dneška. Vy ste nešli s tou pani a psom hneď k veterinárovi?“ udivene sa na mňa pozrel.
„Nie, veď bol očkovaný proti besnote!“
„Ale to nestačí, treba dnešné vyšetrenie. Ak tú pani nezoženiete, vaše dieťa bude očkované proti besnote. Ak nie... nechcem vás strašiť, ale na besnotu sa umiera...“

Zalapala som po dychu. Tam, kde som si myslela, že bude po všetkom, tam sa to ešte len začalo. Počula som, že vakcína proti besnote je veľmi bolestivá. Jediný bod, od ktorého sme sa mohli odraziť, bol mobil na veterinára. Ten ale nezdvíhal - prečo aj, keď bol sobotný večer. Našťastie nám po chvíli volal späť - všimol si, že má zmeškané hovory. Bol mimo mesta, ale sľúbil, že o hodinu a pol sa stretneme v ordinácii. Šli sme domov, uspali sme ubolenú Martinku a začali sme hľadať informácie o povinnostiach „psíčkarov“ na internete. Hneď sme zistili, že vďaka nezodpovednému správaniu majiteľke hrozí pokuta do 5000 Sk.
Veterinár podľa čísla očkovania vyhľadal psa a pani sa musela s ním dostaviť do ambulancie.
Na úľavu všetkých pes bol zdravý.

Náš príbeh mal šťastný koniec. Zo skúseností iných mamičiek viem, že často riešia nepríjemné situácie so „psíčkarmi“. Nie som proti prítomnosti psov na sídliskách. Ide mi len o to, aby ich majitelia neboli arogantní a neempatickí. Jednoducho kúpou psa sa to pre nich nekončí – majú aj povinnosti, o ktorých mnohí nemajú ani zdanie.

Čo hovorí o psíčkaroch zákon

Najprv budem zo zákona 282/2002 Z.z. parafrázovať §4: Vodenie psa

• Za psa VŽDY zodpovedá osoba, ktorá psa vedie a je POVINNÁ PREDCHÁDZAŤ tomu, aby pes ohrozoval človeka, zvieratá a majetok. Majiteľ teda nemôže argumentovať tým, že je to vaša vina alebo vina vášho dieťaťa, že ho pes pohrýzol.

• Majiteľ psa, ktorý pohrýzol, je POVINNÝ vám oznámiť svoje kontaktné údaje a túto udalosť oznámiť aj obci, v ktorej je pes evidovaný. Ak tak neurobí, dopúšťa sa priestupkov, za ktoré je sankciovaný pokutou 500-5000 Sk (Z.z. 282/2002, §7).

Úplné znenie zákona si môžete pozrieť v Zbierke zákonov.

Ako teda po uhryznutí psom postupovať?

1. Majiteľ psa vám povinne nadiktuje svoje osobné údaje.
2. Ihneď sa s ním a psom dostavíte na aktuálne vyšetrenie k veterinárovi. Zápis z vyšetrenia zoberiete so sebou. Všetky náklady u zverolekára hradí majiteľ psa. Keď odmietne vyšetrenie psa, hradí aj prípadnú liečbu dieťaťa.
3. Zoberiete dieťa na pohotovosť alebo traumatológiu - urgentný príjem, kde vám dieťa ošetria a vystavia zápis z vyšetrenia.
4. Oba zápisy donesiete na detské infekčné oddelenie.
5. Majiteľ psa príde so psom k veterinárovi ešte na piaty a štrnásty deň po uhryznutí a vy zápisy z vyšetrení opäť doručíte na infekčné oddelenie.

Na záver vám prajem, aby vás a vaše deti podobné skúsenosti obchádzali. Ak predsa k pohryznutiu dôjde, dúfam, že sa stretnete s „uvedomelým“ majiteľom psa, vďaka ktorému nebudete prežívať ťažké chvíle neistoty, či (ne)dať vaše dieťa zaočkovať proti besnote.